Július Fujak: Nitrianske Atlantídy
akusmatická skladba / akustická koláž
I. Po... (After...)
II. Pred... (Before...)
Nechcem sa púšťať do špekulácií o tom, čo všetko Atlantídou bolo alebo mohlo byť. Pre mňa to slovo nemá len katastrofický význam a neevokuje mi ani ideálny, resp. naivne idealizovaný svet strateného „raja“ či „zlatého veku“. Skôr vo mne vyvoláva predstavu obdivuhodnej, bizarnej, vnútorne rozporuplnej, živej neznámej kultúry, ktorá raz tak či tak musela skončiť... Žijem už viac než sedemnásť rokov v meste Nitra, v ktorom som prežíval svoje súkromné „atlantídy“ a dlhý čas som netušil, že jedna skutočná v tomto regióne existovala. Pred istým časom som sa v kníhkupectve začítal do prvého zväzku práce Pavla Dvořáka Stopy dávnej minulosti, kde som narazil na kapitolu Skaza nitrianskej Atlantídy o pravekej „protocivilizácii“ v teplom povodí rieky Nitry siahajúcej až do doby kamennej cca 3000 rokov pred naším letopočtom. Jej stopy sa nachádzajú na juhu Slovenska v obci Nitriansky Hrádok, v lokalite Zámeček. Pochádzajú odtiaľ vzácne objavy našej prvej neolitickej sošky, tzv. Nitrianskej sediacej venuše (ktorá sa, mimochodom, ocitla aj na minci slovenskej dvojkorunáčky), prazvláštnej kultivovanej keramiky, alebo parohovej bočnice s krásne vypracovaným mykénskym ornamentom, všakovakých remeselných nástrojov, prstencov, dokonca i niekoľkých kostených korčúľ. O tomto osídlení sa veľa nevie, zachovali sa však zvyšky opevnení, tellov, mohutných valov, sutín pevných domov stavaných v radoch pripomínajúcich mestské ulice, náznaky dlhých hlbokých vodných priekop, ktoré kedysi vytvárali sieť malých ostrovov. Na iných miestach a zas nachádzajú skupinové hroby, v jednom z nich mali ľudia tváre rituálne(?) obhorené veľkým ohňom (no z najstarších čias sa našli i dôkazy o antropofágii). Svoj vrchol toto spoločenstvo však zažilo neskoršie, niekedy v dobe bronzovej od polovice 17. do polovice 15. storočia p. n. l., kedy tu na rozlohe niekoľkých desiatok kilometrov panoval čulý ruch, rozvíjali sa rozmanité remeslá, pestovali rôzne plodiny, a prevádzali sa, samozrejme, aj pohanské mystériá a rituály. Nik nevie, čo sa potom s týmto vyspelým spoločenstvom stalo – záhadne a náhle sa vytratilo. Je možné, že po obdobiach dlhotrvajúceho sucha sa „vyparilo“ spolu so životodarnou vodou. A možno ho postihla iná katastrofa – ako hovorieval spomínaný pán Dvořák, nevedno...
Existencia tejto neznámej Nitrianskej Atlantídy ma fascinovala a de facto inšpirovala k tomuto akuzmatického (po)kusu, v ktorom som jej venoval prvú časť pomenovanú jednoducho Po... (After...). Spolu s mojou ženou Naďkou sme koncom tohto leta vycestovali do Nitrianskeho Hrádku, kde som priamo na Zámečku pri rieke Nitra nahral terénnu nahrávku – tvorí vlastne os celej časti. K nej som potom nahral zvukovú koláž, ktorá nemá za cieľ „rekonštruovať“ zvukový a hudobný svet tejto stratenej kultúry – chce len symbolicky sprítomniť pomyselné presakovanie a „záblesky“ dávneho a tajomného časopriestoru tohto miesta do súčasnosti. Jeho genius loci – napriek tomu, že okrem malých pahorkov zarastených trávou a kríkmi, jedného poškodeného pútača s vyobrazením sediacej Venuše a chlapíka zbierajúceho obďaleč žlté slivky na slivovicu sme tam takmer nič nenašli – je pre mňa slovami neopísateľne magický...
Druhá časť nazvaná Pred... (Before...) je o dnešnej mestskej civilizácii v Nitre. Terénne nahrávky v nej sú zosnímané 8. 8. 2013 – išlo o tropický, asi najhorúcejší deň v histórii mesta (takmer 40 stupňov v tieni), a to zhodou okolností po viac ako troch týždňoch horúčav a nebývalého sucha. Tieto zvukové pohľadnice pochádzajú z promenády po rôznych miestach v časovom rozmedzí od páliaceho poludnia až po neskorý večer: v nákupnom centre Mlyny, na hlavnej križovatke pri hypermarkete Tesco, z cesty k nemocnici, v ktorej počuť i rozhovory žien na pôrodníckom a gynekologickom oddelení, z vravy večernej krčmy za krytou plavárňou, až po nový most nad tou istou riekou Nitra... Všetky ostatné elektronické zvuky, repliky, fragmenty a tóny akustických nástrojov sú akýmsi komentárom na margo nahratých (nielen sónicky) jedinečných situácií tohto jediného dňa ďalšej nitrianskej „Atlantídy“...
Nahraté: v horúcom lete 2013 v Nitrianskom Hrádku a v Nitre
Július Fujak – kostená okarína, kópia antropomorfnej urny z pol. 3. tisícročia p. n. l., čierny vulkanický piesok z Atlantídy (ostrov Santorini), zvukové objekty, perkusie, polopreparovaný klavír, syntetizátor, hlas, terénne nahrávky
Jana Ambrózová – husľové improvizácia a hlas
Andrej Pleštinský – taliansky bajan
Zuzana Hanusová - bodhran
Martin Štourač – trúbka, Monika Štrbová – tenor saxofón, Tomáš Obola – pozauna
Juraj Dufek – basové gajdy
Eduard Fujak a Ondrej Veselý – akustická gitara
Naďa a Dominik Fujakovci – repliky a šepot
Zvukový technik: Pavol Brezina
Mix: Július Fujak a Pavol Brezina